Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

   AKO UČIŤ DETI MODLIŤ SA

 

            Kňaz Ladislav Simajchl k tejto téme hovorí: „Nestačí s deťmi o Bohu hovoriť, treba ich učiť hovoriť s Bohom. Ale treba vedieť, ako, aby sme už v predškolskom veku deťom neznechutili modlitbu na celý život. Hlavnými chybami pri modlitbe s deťmi sú jej príliš dlhé trvanie, nezrozumiteľnosť, násilné donucovanie k modlitbe. Prvými modlitbami detí by mali byť modlitby vďaky a radosť z Božích darov. Neskôr možno pripojiť aj prosby. Deti sa radi modlievajú na spôsob litánií. Rodičia i deti spomínajú, čo pekné v tom dni prežili a všetci odpovedajú: „Ďakujeme ti, Bože.“ Keď sa pripoja aj prosby, všetci odpovedajú podobne ako v kostole: „Prosíme ťa, vyslyš nás.“ V modlitbách sa môže objaviť aj prejav ľútosti malého násilníka, ktorý sa bil so sestričkou. Ale kajúce modlitby netreba od malých detí vyžadovať – deti ešte nehrešia. Iba ak by modlitba mala podobu prosby, aby som zajtra bol lepší ako dnes.

            Čo sa týka modlitby Otčenáš, mnohí rodičia usudzujú, že – keďže je to modlitba najznámejšia a zároveň modlitba Pána – aj deti sa ju majú ako prvú naučiť. A tak malé deti vedia Otčenáš odšušlať skôr, ako by ho vedeli správne vysloviť, bez toho, že by chápali, čo slová tejto modlitby znamenajú. Môže to mať aj svoje následky pre budúci vzťah s Bohom. V dieťati vznikne predstava, že Bohu stačí, aby mu človek niečo ráno a večer odrecitoval. Nezáleží, čo sa povie, hlavne, ak sa to odmelie. Keď dieťa dospeje, zavrhne tento nezmysel – drmolenie ako modlitbu – a s ním aj predstavu Boha, ktorý to vyžaduje. Jednotlivé vety Otčenáša možno začať s deťmi preberať tak po piatom roku – a aj to radšej vyjadrené vlastnými slovami.

            To však ešte neznamená, že všetky presne formulované modlitby treba v detskom veku zavrhnúť. Mali by však byť zrozumiteľné, primerané veku a chápavosti dieťaťa. Tiež by tieto modlitby mali byť vieroučne správne. Žiaľ, dosť detských modlitieb týmto požiadavkám nevyhovuje. Napríklad:

            „Ježiško maličký, prídi k nám,

            Zbožné detičky učiň z nás.

            Daj nám ľúbiť iba teba

            a tešiť sa do tvojho neba.“

            Každý jeden verš je v tejto modlitbe nevhodný pre deti. Detská skúsenosť s Bohom zodpovedá predstave veľkého mocného pána celého sveta. Čo si má dieťa počať s predstavou Boha ako malého dieťaťa? „Zbožné deti“ – opäť pre dieťa niečo nepredstaviteľné. Dieťa si vie predstaviť, že nebude kradnúť kocky cukru, že už nebude ťahať kocúra za chvost – teda jednotlivé konkrétne veci, ale že má byť „zbožným dieťaťom“ – tomu vôbec nerozumie. Tretí verš: „daj mi ľúbiť iba teba“ – a čo maminka, ocko a pes Baryk? Ako má tomuto dieťa rozumieť? A ako má rozumieť tomu, že sa má tešiť do neba, keď ani my o „nebi“ nemáme predstavu? Jedno dievčatko, ktorému po smrti starého otca povedali, že už je v nebíčku, sa pri tejto modlitbe rozplakalo, že ono nechce umrieť!

            Alebo iný príklad: „Unavený pôjdem spať, daj mi, Bože ráno vstať!“ Prosím vás, ktoré dieťa je večer unavené? Je to psychologicky nesprávna modlitba. Alebo: „Nebeský Ježiško môj, som malý synáčik tvoj!“ Že vraj malý? Predsa každému ukazuje, že už je tááákto vysoký!

            Modlitby majú teda byť prispôsobené mentalite dieťaťa. Ranné nech sú krátke a úplne neformálne. Malo by však (najlepšie v rovnakom poradí, aby u dieťaťa vznikol návyk) v nich byť poďakovanie za noc a radostné prijatie nového dňa ako daru. U starších detí aj predsavzatia a prosby. Nemodlia sa všetci spoločne – kto ako vstane, pomodlí sa hneď po prebudení.

            Zato večerná modlitba môže byť dlhšia a spoločná. Ale nikdy nie tak dlhá, aby bola nad vytrvalosť detí. A tá veľká nebýva.

            Veľmi vhodná je rodinná modlitba za stolom. Nedeľný alebo sviatočný obed by mohol byť niečím viac ako len nasýtením hladu. Mohol by byť rodinnou liturgiou. Čistý obrus, kytička na stole, chvíľka stíšenia a ockove slová, že všetko dobré máme od Boha – i toto jedlo je Boží dar a my ten dar s radosťou chceme prijať. Po jedle poďakovanie a kratučká myšlienka zo Svätého Písma. To všetko z nedeľného stolovania môže vytvoriť niečo viac ako len „tankovanie pohonných hmôt“. Malú hostinu lásky – rodinné „agapé“.

            Pre každého z nás je vhodná modlitba stretnutím s Bohom. Ako svoje deti naučíme modliť sa, tak im toto stretnutie sťažíme alebo uľahčíme.“